Keď začneme počúvať naše emócie, zavedú nás naozaj až do detských čias. Každý z nás to nejako cíti, že obdobie detstva je veľmi dôležité. Ak ste rodičia, určite prežívate obavu, ako ste poznačili svoje deti.

Keď sme v čítaní seriálu prišli až sem, prijali sme pocity bez hodnotenia a rozhodli sme sa brať vážne, čo nám chcú povedať, poodhaľovali sme si naše stratégie umlčovania pocitov, môžeme pristúpiť k ďalšiemu kroku.

Ak sme už prijali (z predchádzajúcich troch článkov) presvedčenia, že neexistujú negatívne a pozitívne emócie, že každá emócia nám niečo chce povedať a prehovára k nám a že pocity nám prezradia o nás viac pravdy než naša racionalita či uvažovanie, môžeme pristúpiť k ďalšiemu kroku - a to k odhaleniu našich nekalých stratégii spracovávania emócii,...

Ak emócie očistíme od akéhokoľvek hodnotenia (príjemné, nepríjemné, dobré, zlé), hrajú dôležitú úlohu v sebareflexii. Prečo práve emócie a nie napríklad naša inteligencia alebo racionalita?

V článku Čo s negatívnymi emóciami sme si vysvetlili, že bolestné emócie nie sú skutočným problémom, ale predovšetkým upozornením a výzvou pre náš život.

Problémom je už to, že emócie, ktoré prežívame, nazveme negatívnymi.

Že sa to nedá? Že je to iba výmysel? Prežívať zamilovanie prvé roky manželstva – to ešte vieme pochopiť, ale navždy? Hádam iba v rozprávkach!

Poznáte tie slová, aj to, čo nasleduje? Vyzerá to tak, ako keby celý svet bol jednou veľkou tmavou dolinou, ktorou prechádzajú nielen individuálne príbehy ľudí, ale aj celé národy, a nebojím sa povedať, že aj celé ľudstvo.